Nasledujúci deň sa naša skupina chystá na Ilijnú Reku a znova ten istý úsek zo včerajška. Ilijná reka má síce spád, ale obtiažnosť na splavenom úseku cca 1,5 km nepresiahne WW2. Miesto toho sa nechám prehovoriť Bulharmi a presúvame sa v trojici  na nižší úsek. Nasadáme cca 3-3,5 km nad dedinou Pastra na ceste. Chlapci tvrdia, že to je do WW 4, podľa Nikiho WW 4+ až 5-. Každopádne to má slušný spád, neprehľadné skoky či stupne. Ideme teda po dvoch a navzájom sa istíme. Celý úsek trval cca 2 hodiny. Zo začiatku, keď nepočítam nástup, je pekná hustá WW3-4 s dobrým spádom, potom sa trochu spád a obtiažnosť zmierňujú a pred koncom to trochu znova naberá na spáde a obtiažnosti. Končí sa nad VEC – ou, nad pravotočivou zákrutou na konci dediny Pastra. Ďalší deň je na programe a v dosahu Blagoevgradská Bystrica.

Začíname kúsok – asi 100 m pod sútokom - so Slavovou rekou pri lesníckom dome, či horárni, aj keď tak nevyzerá. Je možné začať aj kúsok vyššie, kde je to ľahšie. Sadáme na peknú vodu WW 3, 3+ ( možno 4- ). Čo tajiť, naskáčeme tam ako Nemci do krytu... Na prvom kilometri je obtiažnosť WW 3+ (možno 4- ), značný spád a závaly zo stromov. Neskôr obtiažnosť klesne na WW3, 2+ až 1 a krátko pred koncom zase stúpne WW 3 až 3+. Pred Blagoevgradom sa začínajú hate. Prvá šikmo na rieku vysoká cca 1m sa dá ísť vpravo. V strede môžu byť kamene. Ďalšiu pred mestom (vyššiu) prenášame vľavo a na nej aj končíme. Nebezpečenstvo predstavuje značný spád, nízke lávky a spadnuté stromy. Pozor! Pred Blagoevgradom, pod cestným mostom môže byť natiahnutý ostnatý drôt, či pletivo - rezidencia nejakého potentáta ( bulharskí vodáci však pravidelne čistia a strihajú ). Pritrafilo sa aj kopanie ale všetko sme nakoniec pochytali a tak prídeme do konca v poriadku. Na konci stretávame nemecký pár Tomasa a Kristin, ktorí sa pridávajú k bulharsko-slovenskej vodáckej svorke. Keďže od nášho príchodu do Bulharska je mrzko, na noc nás berie Niki pod strechu, kúsok za Kresnou. Je to konečne v suchu, po toľkých dažďoch a s báňou - teplým termálnym kúpelom. Kúpele trochu pripomínajú koncentrák, ale voda je údajne liečivá. Keď vidím kachličky s opadanou glazúrou, tak neviem, čo lieči a čo z nás do rána opadne. Berieme si pivko do báne a krochkáme si tam ako prasiatka. Večer sa zahusťujeme na izbách, lebo prichádza skupina ôsmich Talianov-kajakárov s albánskym šoférom na jednom teréňaku so strechou naloženou ôsmimi kajakmi.

Počasie sa nezlepšuje, a tak mužstvo volá po čomsi ľahšom. Ráno skoro vstávame, pretože voda na Pirinskej Reke či Bystrici „funguje" len do 10.00. Pirinska reka má však málo vody, tak Niki s Bulharom sa pokúšajú vybaviť vodu, ale nejde to. Ešte skúšame teóriu, že keď ide polovica turbín, mohla by ísť aspoň polovica z nás na vodu, no nápad sa neujal. Nakoniec končíme na Meste. Splavujeme úsek o dĺžke asi 10 km po reštauráciu U dvoch levíčat. Je pomerne chladno, ale voda, našťastie, nie je ťažká, len WW 2, 2+. Vo väčšine len vlnky. Rieka má dosť vody a je pomerne kalná. Zaujímavá je skôr krajinársky, skalnými útvarmi. Keď sa prizrieme bližšie, až taká zaujímavá nie je, brehy a stromy na brehu sú ovešané odpadom. Keby Bulhari vyhadzovali vianočné ozdoby, tak by to tam vyzeralo ako na Vianoce. Kým nás šoféri vyzdvihnú - a hlavne nájdu – pijeme rakiju na sekeru – celú flašu. Nie sme však alkoholici, len je trochu chladno v neoprénoch. A už vonkoncom nie je pravda, že športovci pijú, to len niektorí alkoholici športujú. Večer sa presúvame zase k báni, ale tentokrát staviame stany.

Veľmi milo sa zachoval bača z neďalekého košiara. Asi preto, že jeho psy celú noc strážili nielen jeho ovce, ale aj nás, a to za neustáleho brechotu a zavýjania, tak nám doniesol cca 1 kg ovčieho syra.

Po ľahšej vode by to chcelo zase pritvrdiť, a tak ideme na Vlachinsku Reku. Milan nás žiada, aby sme ho pred vodou trochu vystrašili, tak som na neho urobil „bububu“. Neviem, či to zabralo. Tesne pred nami sadajú aj Taliani. Zrejme sa to teda dá prežiť. Pred štartom poskytuje Bulhar albánskemu šoférovi, z ktorého sa vykľul reportér albánského TV, malé interview. Bulharský popis udáva obtiažnosť WW 4, 5, 5+. Úsek končí šiestimi či siedmimi vodopádmi vysokými okolo troch metrov ( štvrtý údajne 5 ?? a posledné dva 4 ?? m). Rieka má však len minimálny stav pre splavenie. Treba počítať s časom 4-5 hodín. Rieka sa začína pomerne slušným spádom. Občas vystupujeme a prezeráme zložitejšie miesta, až kým prídeme k onomu miestu, odkiaľ niet úniku. Nuž, nebolo to jednoduché - skočiť prvý vodopád! Ostatné už ako-tak išli, aj keď sa mi zakaždým zvieral žalúdok ako prvojazdcovi. Medzi druhým a tretím vodopádom je lagúnka, ktorá odteká a nedá sa výstúpiť. Kým druhý vodopád je dobre vidieť, tretí je za rohom, a nevidno, do čoho sa ide. Tretí z vodopádov bol dvojitý. Najprv cca poldruhametrový skok, bazén na dĺžku lode a potom druhý skok, asi dva a pol, až trojmetrový. Našťastie, väčšina bola mierne šikmá, a nie kolmá. Horšie bolo, že do väčšiny vodopádov sa skákalo naslepo, reálny pohľad na situáciu sa naskytol až na hrane. Prvý skok je nutné skákať vľavo a ostatné je v princípe jedno. Prvý by možno šlo ako-tak preniesť, ale tie ostatné sa nedajú a ani ústup z rieky nie je možný. Aj prezretie skokov si vyžaduje doslova horolezecké aktivity. Veľký problém by mohol predstavovať spadnutý strom vo vodopáde. Za tohto stavu hrozilo ešte aj vzpriečenie pri zlom nájazde. Sme ateisti, ale modlili sme sa, aby sme v niektorom nenašli ražniči z Talianov napichaných na spadnutom strome. Ani Bulhari deň predtým neprešli jednoducho. Milenovi odplávalo pádlo, a tak spolu s Petkom išli obaja s jedným. Najprv skočil jeden, potom si druhý vytiahol pádlo na hádzačke a takto 5x. Tesne za vodopádmi sa dá z rieky vľavo vystúpiť, treba však kajaky dlho nosiť hore. No čo Vám šije...?

Jano Gazda