Tí skôr narodení si určite pamätajú časy kedy tu vyčíňali studené zimy a studená vojna. Veľa sa vtedy v rámci ostbloku necestovalo, ale na vodu sa predsa chodilo a neraz na miesta, kde by sme sa radi vrátili aj teraz po otvorení hraníc. A predsa bolo v tých časoch aj čosi teplého. Boli to vodácka spolupatričnosť, nadšenie a hromadné akcie. Medzi jednu z nich síce pomerne nenáročnú, ale za to zaujímavú a atraktívnu, patril splav bezvýznamnej riečky v Maďarsku – riečky Melegvíz. Jej vznik a zánik je spätý s banskou činnosťou a zaujímavá bývala teplou vodou a organizovaním splavov hlavne v zimnom období. Bohužiaľ patrí už k minulosti a hovoriť o nej, tí čo ju zažili, môžu len v minulom čase a my ostatní im môžeme len závidieť a ľutovať, že sme to neokúsili tiež.

S týmto som sa však nerád uspokojil, a tak som začal otravovať, snoriť a hľadať akúsi náhradu. Túlanie sa po internete aj prinieslo aký taký výsledok. Posledný januárový víkend roku 2004 (31. 01.) sa schádzame na lodenici, aby sme túto možnosť preverili. Podmienky priam ideálne, plno snehu, teplota ráno mínus šesť (aj keď sa v priebehu dňa vyštverala až dva stupne nad nulu). Naväzujeme tri kajaky na auto a vyrážame smerom k štátnym hraniciam. Pri zdolávaní tejto prekážky sa snažíme milo usmievať a nevyčnievať príliš z radu občasných lyžiarov. Nášmu sluchu neušla poznámka jednej uniformovanej pani: „ Idioti“. Po prekonaní tejto prekážky sa uberáme po trase Mosonmagyaróvár, Csorna, Sárvár, Sümeg, Hévíz do cieľa automobilovej výpravy a začiatku vodáckej. Keďže sme boli iba jedným autom a nikto nechcel ostať šoférovať tak zároveň aj cieľa vodáckej výpravy.

Na parkovisku nachádzame auto s prívesom na lode, tak nás hreje pocit, že nie sme jediní svojím spôsobom postihnutí. Potok Hévíz vyteká z rovnomenného jazera s teplou vodou, kde sa nachádzajú aj kúpele. Tvorí vlastne kanál odvádzajúci vodu z jazera až po cestný most na trase č. 75, kde sa vlieva do potoka Gyöngyös, ktorý sa vlieva zase do riečky Zala. Dĺžka celého toku je asi 12 km až po ústie do Zaly. Oplatí sa pokračovať po Zale ešte 3 km po most – Fenékpusztai, kde možno plavbu ukončiť. Tok je pomalý a charakter koryta pripomína miestami skôr regulovaný kanál než riečku a nie je teda krajinársky najzaujímavejším. Sú tu však aj miestami lesmi či hájikmi porastené brehy, ktoré celkový dojem slabo vylepšujú. Krajinársky zážitok vylepšuje hojný výskyt vodného vtáctva od kačíc a vodných sliepočiek počnúc cez labute, volavky či kde tu rybárik a iné.

Šírka koryta je cca od 2-3 m do cca 10 m. Koryto riečky je často zarastené vodnými rastlinami a brehy sú lemované rákosím, sem tam je v toku padnutý strom. Voda údajne nikdy nezamŕza ani za najchladnejších zimných dní. Na východiskovom mieste je teplota vody 23-24 stupňov a postupne po rprúde rýchlo chladne. Rieka je splavná aj na kanoe aj na kajaku. Kvôli občasným prenáškám je možno kajak výhodnejší.

Z praktických dôvodov nezačíname v jazere, ale pod rybou farmou (chov úhorov). Začiatok v jazere by znepríjemnila prenáška spomínanej farmy. Je príjemný slnečný deň, rtuť teplomeru sa vyštverala na jeden – dva stupne nad nulu. Cca po dvoch kilometroch plavby je prvá prenáška akéhosi stavidla či priepuste (na plastovom kajaku možno pri otvorenej priepusti splaviť, výška cca 0,50m), rieka tu odbáča do prava a cca po 100 metroch sa zase uberá smerom na juh. Zakrátko dosiahneme ústie potoka Gyöngyös akeď minieme most na ceste č. 75 koryto sa rozšíri. Onedlho sa dostávame k mostu na trase č. 76, čo vlastne je hať so spodným priepustom. Tu by nás čakala cca 100 m prenáška, ale vzhľadom na pokročilú dobu a naše auto na začiatku trasy, otáčame lode nazad a vraciame sa. Podľa informácií maďarských vodákov rieka je za prenáškou aj tak zamrznutá, tak zrejme plavba do Zaly by bola značne komplikovaná. O tom nehovoriac, že oblasť Malého Balatonu je súčasťou rezervácie, kde by plavba asi nemala byť vykonávaná , ak sa nemýlia naši informátori.

Domáci vodáci asi navštevujú riečku pomerne často. Jednak sme stretli cestou hore dole asi 12 štvorkanoí a na mieste, kde sme sa otočili, končila iná skupina vodákov. O týždeň po nás sa chystala ďalšia skupina maďarských vodákov – naši kamaráti, ktorí nás opätovne volali absolvovať splav s nimi. Ako kuriozita, či zimná alternatíva je splav zaujímavý, ale pri dnešných cenách benzínu je otázne, či sa to oplatí vyhľadať viackrát po sebe v krátkom čase.

A čo sa týka porovnania so zaniknutou riečkou Melegvíz – údajne obe ani spomenúť neradno jeden deň, nie to ešte porovnávať. ...aspoň tak tvrdia znalci.

Obecné informácie o jazere Hévíz

Jazero Hévíz je najväčším jazerom Európy zásobovaným termálnymi prameňmi, ktorého rozloha je 4,4 ha. Pozoruhodné sú od apríla do októbra na hladine kvitnúce červené indické lotosy. Pariace sa jazero vzbudzuje obzvlášť exotický dojem v chladnejších mesiacoch.

Kráter prameňa je hlboký 39 m. Teplá voda v hĺbke 2,50 m pod hladinou prúdi k okrajom jazera. Výdatnosť prameňa je 60 – 80 miliónov litrov vody denne, čo znamená, že sa voda jazera za 28 hodín vymení úplne. Teplota vody v blízkosti prameňa je 35-36 ^oC a na hladine v priemere 28-30 ^oC. Lokalita je spomínaná prvý krát v písomnom dokumente z roku 1328 pod názvom „Locum Huewyz“. V regióne boli objavené hrobky z rímskeho obdobia a z čias sťahovania národov.

Voda jazera je vhodná v prvom rade na liečbu pohybového ústrojenstva, pri reumatických ochoreniach, zápaloch a kĺbových ochoreniach. Nedoporučuje sa pri srdcových ochoreniach. Obzvlášť liečivé účinky má niekoľko metrov hrubá vrstva sivohnedého bahna, ktoré sa používa na bahenné zábaly a v sušenom stave sa aj exportuje do cudziny.

Keďže jazero halí ustavične para, netreba sa báť prechladnutia ani v najchladnejších mesiacoch. Takýto prírodný zázrak sa okrem jazera Hévíz nachádza len jeden – na severnom ostrove Nového Zélandu – Rotorua.

Ja (Jano Gazda)