Z Veľkých Kapušian sme s Dušanom odcestovali autobusom do dediny Ptrukša niečo po ôsmej hodine ráno. Vystúpili sme na konečnej v Ptrukši a okoloidúceho cyklistu sme sa opýtali na najbližšiu cestu k ukrajinskej hranici. V rukách som držal pádla a Dušan mal na chrbte vak s Barakou. Chlapík sa dovtípil, že chceme k rieke, tak nás navigoval ku nej. My sme však trvali na tom, že k rieke dôjdeme popri hranici teda asi kilometer popri čiare, nech nám ukáže najkratšiu cestu na hranicu. Ukázal nám cestu aj chrbát.

Kým nám domáca v poslednom dome naplnila fľašu vodou, už pri nás zastavil terénny taxík. Vodič nás slušne požiadal o doklady, spýtal sa na naše zámery a keď zistil o čo nám ide, ponúkol nám odvoz priamo na miesto, kde Latorica nadšená vteká na územie schengenskej zóny.

Darmo nie je nad voľný pohyb, to dokáže rieka oceniť i keď v jej prípade jej voľný pohyb u nás už dávnejšie zarazili. Je pravda, že Baraku sme mohli použiť aj priamo v obci, kde s pomocou bývalej rieky Siréna vybudovali sústavu troch rybníkov s upravenými brehmi aj ostrovčekom uprostred. Trvali sme však na svojom a pokračovali sme k Latorici. Šofér nás vysadil pár metrov od brehu Latorice urobil nám aj fotku s kamerou v pozadí, ktorá sníma všetko čo k nám tečie a pláva.

Po nafúkaní Baraky sme okamžite nasadli a vyrazili smerom na východ. Urazili sme asi 30 metrov, odfotili sa s hranicou, lávkou a ukrajinským policajtom v pozadí a otočili sme to na západ. Podľa väčšiny zdrojov nás čakalo 38 km po Latorici, nížinnej rieke, ktorá svojho času veselo šantila po východoslovenskej nížine, kým ju nespútali hrádze a poldre. Je pravda, že pri vyšších stavoch si užíva viac voľnosti , ale pri našom stave (Kapušany 246 cm) tiekla pekne vo vymedzených hraniciach. Prvá atrakcia nás čakala asi po dvoch km od hranice visutá lávka pre peších a cyklistov podomácky vyrobená ešte v minulom tisícročí. Dostatočne vysoko aby prežila aj tretí povodňový stupeň.

Tok rieky je typicky nížinný, koryto obklopujú lužne lesy, mokrade a lúky a  po obidvoch stranách jej ramená a to celé je súčasťou CHKO Latorica. Za daného stavu vody ramená Latorice boli odrezané od matky ani sme sa ich nesnažili hľadať. Jedno rameno poniže mosta na pravej strane nám však dovolila navštíviť, bez toho aby sme plavidlo museli prekladať.

Voda bola teplá, vzduch horúci a vedeli sme, že bude ešte teplejšie, tak sme svižne pádlovali. Brehy Latorice sú prevažne hlinité a vhodných miest na pristanie je veľmi málo. Po dvoch hodinách plavby sme míňali most Kapušany - Leles s vodočtom a blízkou reštauráciou Oáza na pravom brehu, ktorú sme však nenavštívili. Stále som počítal s tým, že v horúčave musíme splaviť 40 km do cieľa v obci Zemplín na brehu Bodrogu. Uprostred toku, na slnku, komáre nedobiedzali, ale stačilo pripádlovať do tieňa ku brehu a hneď boli pripravené odobrať vzorku krvi.

Pred pol jednou sme podplávali vedenie vysokého napätia pri Čiernom lese a na ľavom brehu sa objavila krátka piesočno-hlinitá pláž bez porastu stromov. To bolo vhodné miesto na obedňajšiu pauzu. Úzka pláž zatienená kríkmi a rieka s plytkým piesčitým dnom vytvorili celkom vhodné miesto . Na brehu sme zjedli tradične sardinky v konzerve a potom sme sa kúpali. Teda nechali sme sa unášať prúdom rieky v plytkej vode. Po chvíli Dušan skúšal niečo uloviť. Dušan vie krásne rozprávať o rybách, vodných živočíchoch, vie aj nahadzovať udicu. Tvrdí, že ryby nechytá kvôli úlovku, že ich hádže späť do vody. Ja som však nevidel, aby niečo vrátil, pravda nevidel som ani to čo chytil.

Vyrazili sme opäť na vodu presne o druhej hodine a po krátkej chvíli sme vplávali do ramena na pravom brehu. Bolo v ňom ešte asi pol metra vody teda dosť na padlovanie, ale preskúmali sme len prvých asi 200 metrov ramena a vrátili sme sa na rieku. Keď sme pred treťou popoludní dorazili k sútoku Latorice s Laborcom začal som mať skvelý pocit, aký sme rýchli kanoisti. Asi po kilometri sme už pristali za druhou tiahlou pravotočivou zákrutou na obľúbenej pláži na pravom vysokom piesčitom brehu . Piesok bol taký horúci, že sa po ňom nedalo dlho chodiť aby si človek nespálil nohy, lepšie bolo nechať sa unášať v prúde teplej a hlbokej vody. Na tomto mieste sa tradične kúpeme, tak sme to spravili aj tento krát a navyše Dušan opäť lovil. Niečo po štvrtej sme opäť odrazili od brehu a padlovali už po známej trase smerom na juh.

Z brehov raz na jednej raz na druhej strane nás občas pozdravili miestni rybári, ktorých bolo menej ako inokedy. Na ľavostrannej pláži pri obci Rad sme už ani nezastavovali, je na nej viac hliny ako piesku. Na poslednom dvojkilometrovom úseku k obci Zemplín, to sme sa boli na Bodrogu, sme predbehli vodákov z Vranova, ktorí sa k nám doplavili po Ondave. Krátko po šiestej večer sme pristali v obci Zemplín. Na druhý deň sme pokračovali spolu s ostatnými účastníkmi splavu zemplínskych riek až po hranicu s Maďarskom a vystupovali sme v kanále Roňvy pri obci Borša. Oproti ústiu kanála je najnižšie položené miesto Slovenska pri obci Klin nad Bodrogom 94 m.n.m.

Doma som si premeral dlžku Latorice na našom území od hranice s Ukrajinou po sútok s Ondavou na viacerých mapách. Nenameral som viac ako 32 km, ak som neurobil veľa chýb, v každom prípade čas splavu, ktorý sme dosiahli to potvrdzuje.

Jano Hudák