Po daždivom, poslednom júlovom týždni opäť stúpli hladiny tokov na Zemplíne. Naskytla sa teda príležitosť na splavenie potokov Výrava a Vydranka. Výrava je pre nás dostupnejšia a hlavne dlhšia, rozhodli sme sa primárne pre ňu s tým, že ak budeme rýchli a zostane dosť vody aj na Vydranke, vybehneme aj tam. Naše pozvanie kámoši odmietli pre zaneprázdnenosť, tak sme šli objavovať sami.

Vodočet nad mostom pred odbočkou do údolia Výravy pri obci Jabloň ukazoval 102 cm. Len pre predstavu, bežný stav kolíše okolo 35 cm. Cestou k miestu štartu sme sa viackrát kontrolovali koryto potoka a obhliadli sme si terén z cesty. Vylúčili sme splavnosť stupňa nad obcou Jabloň. Je to nešťastný, panelový stupeň s obrovským valcom a malým priestorom na vyhnutie sa mu.

  Navyše sa nachádza priamo pod mostom, ktorý je dosť nízky takže.... jedine preniesť po ľavej strane. Ďalším miestom na obhliadku bola lávka v Rokytove a najmä poškodená hrádza teraz už nefunkčnej priehrady nad obcou Zbojné, taktiež ďalšie miesto na prenášanie.

Palavu sme položili na vodu pod mostom pred dedinou Výrava na 15. riečnom kilometri.

Potok je v tomto mieste úplne úzky, koryto kamenné na mnohých miestach sa loď ani nedala otočiť. Veľmi rýchly prúd, časté meandre, množstvo perejí robia z tohto úseku ultimátnu zábavu. Škoda len, že tok je príšerne zarastený s častými prekážkami v podobe padnutých stromov takže sme často museli uhýbať prevísajúcim konárom. Náročnosť toku ešte zvyšuje úplná absencia vracákov. Pred mostom do obce Svetlice sa konečne koryto trochu vyrovnalo, takže sme videli aj na viac ako dvadsať metrov pred seba a vychutnali sme si asi dvestometrovú perej.

Na moste na Svetlice nás mal čakať Janko s autom a foťakom, zdalo sa mu však, že nás čaká dosť dlho nuž vysvetlil si to tak, že sme boli rýchlejší než on a odišiel nás počkať na hrádzu. Pokračovali sme teda ďalej bez akčnej snímky. Charakter toku sa veľmi nezmenil, striedali sa pereje s meandrami a prekážkami. Po pár minútach plavby sme došli do vnútrozemskej delty Výravy. Potok sa tu rozčlení na tri úzke koryta, my sme sa vydali stredným. Tento úsek bol strašný, väčšiu časť sme prebrodili alebo prenášali. Množstvo zatarasov a veľmi úzke koryto bránilo normálnej plavbe. Vždy keď sme preniesli prekážku tak po pár metroch plavby sa vyskytla ďalšia.

Nakoniec sme sa na to vykašľali a vyniesli sme si loď na spevnenú cestu vedúcu až po dno bývalej priehrady. Keď sa konečne Výrava spojila do jedného koryta, nasadli sme na loď. To už sme boli v mieste nefunkčnej priehrady a objavili sme aj prvý vracák na toku. Tu už sme sa konečne mohli narovnať a oddýchnuť si od neustálych perejí a meandrov.

Priehradný múr sme preniesli po pravej strane, na vodu sme nasadli hneď na konci betónovej navigácie.

Pod priehradou mala Výrava dostatok vody a viditeľné klesanie, prakticky sa dá hovoriť o jednej dlhej pereji až k brodu nad obcou Zbojné. Občas sme sa však museli vyhýbať visiacim konárom pre ktoré sme si ani nevšimli stupeň pred nami. Našťastie sme mali dostatočnú rýchlosť a vývarovú líniu sme doslova preskočili. Po prekonaní stupňa sa zlepšilo okolie potoka, nebolo už také zarastené. Na pravom brehu sme si všimli malé vodopády, vyzerali veľmi zaujímavo ale fotky nám nevyšli.

Koryto malo nemenný kamenný charakter a príjemné vlny, akurát už toľko nemeandrovalo. Po vyplávaní z lesa, ktorým Výrava od priehrady tečie, sa konečne naskytli výhľady na krajinu. Čitateľnosť toku sa ale kvôli väčšiemu zmúteniu vody zhoršila, na jednom úseku sme sa v rýchlosti zasekli na plytčine a keďže som sedel dosť vegeťácky, katapultovalo ma to z kanoe do vody. Preplavili sme stredom obce Zbojné a za mostom sme si dali desiatu. Pokračovali sme do Rokytova, tok sa rozšíril a prišiel prvý dvojitý stupeň, ktorý sme včas objavili skontrolovali z brehu a splavili po ľavej strane.

V obci Rokytov bol tok Výravy upravovaný viacerými kamennými stupňami, tie sú však väčšinou poškodené a dali sa s prehľadom splaviť. Bez zástavky sme bezstarostne pokračovali ďalej v presvedčení, že už nás čaká len príjemné pohupovanie na vlnách a prenesenie stupňa s mostom. Asi pol kilometra pod Rokytovom sa rieka opäť rozčlenila na dve korytá. Pravá strana nebola splavná vďaka množstvu naplaveného dreva a plytkej vody, na ľavú stranu sme nemali výhľad. Riskli sme to a vydali sme sa doprava. Keď sme vplávali do pravého koryta, asi 15 metrov pred nami sa objavil padnutý strom s naplaveným drevom. Prúd bol obrovský, museli sme čo najskôr zastaviť. Háčik zazmätkoval a miesto pádlovania sa chytil konára pred ním. Pri našej rýchlosti ho vytiahlo z Pálavy a ja som v nej zostal sám. Hodilo ma na prekážku, stabilizoval som loď náklonom na ňu a čakal na háčika. Nedal som si však pozor na pádlo, ktoré som nechtiac ponoril. Obrovský prúd tlačiaci na pádlo ma naklonil na opačnú stranu a ja som sa cvakol. Stiahlo ma pod kopu dreva. Vzduchu som mal dosť, tak som sa hneď snažil preplávať popod prekážku. Aj keď som mal na podplávanie dosť miesta, vesta sa mi niekde zachytila a nemohol som sa pohnúť. Nemohol som sa z nej dostať, musel som liezť naspäť. Neviem presne ako, ale podarilo sa mi vyliezť proti prúdu. Vynoril som len hlavu, lebo vesta ma stále držala a nemal som už dosť vzduchu. Vestu som nedokázal rozpnúť sám, pomohol mi až háčik. Konečne sa mi podarilo dostať sa von. Po krátkom predýchaní sme začali vyťahovať Pálavu. Museli sme sfúknuť ľavú komoru, aby sme ju dostali von.

Oddýchli sme si na štrkovom brehu pod prekážkou a poriadne vyčerpaní zavolali Jankovi, že končíme. Nafotili sme prekážku zdola, nemali sme chuť na podrobne dokumentovanie aj zhora.

V nedeľu sa otec vrátil na miesto činu pri stave vody o 40 cm nižšom a našiel pádlo zakliesnené v prekážke. Voda dva kroky nad prekážkou mu siahala už len nad kolená, ale tesne pri nej bola o pol metra hlbšia. Zdá sa, že sme si zaslúžili poriadnu príučku, vďaka bohu, že sme obišli s takým lacným školným.

Matej Hudák