Sú rieky, ktoré človeka zaujmú náročnosťou a lákavými perejami, iné zas poskytnú pohodovú, ničím nerušenú plavbu. A potom sú rieky „neprebádané“. Vodák sa tam vyberie len výnimočne (niekedy možno aj omylom), niečo ho k nim však podvedome priťahuje. Takouto riekou bola pre mňa slovenská Latorica, ktorá síce pramení na Ukrajine, ale jej podstatná časť preteká východným Slovenskom (celkovo cca 32 rkm). Hypnotizovala a priťahovala ma svojou nedostupnosťou a panenskou prírodou, a keď som si prečítal pár článkov s jej popisom, bolo rozhodnuté.

Chcel som zažiť pravé dobrodružstvo; rieku, za ktorou hodiny cestuješ, kde si musíš cestu odšliapať s plnou poľnou; rieku, kde nestretneš zástupy vodákov ani kempy, kde si proste ponechaný napospas prírode a jej čaru. Presne takto som si Latoricu vysníval a jej splav som plánoval už dlhšie. Keď sa koncom augusta konečne zladilo počasie, práca a parťák ochotný so mnou túto výpravu absolvovať, vyrazili sme.

Nabalených na tri dni a s Barakou na chrbte nás motoráčik odviezol z košickej železničnej stanice do Pribeníka, kde sme prestúpili na autobus a pokračovali cez Veľké Kapušany do Ptrukše. Dedinka, o ktorej podľa mňa polovica Slovenska nikdy nepočula, leží na hranici s Ukrajinou a je jedným z miest pre obvyklý štart. Bolo jasné, že my dvaja s našou výbavou budeme medzi domácimi pôsobiť priam exoticky. Viackrát sme však boli milo prekvapení ústretovosťou miestnych obyvateľov - vodič autobusu nám počas celej cesty opisoval najkrajšie miesta a čomu sa treba na Latorici vyhnúť, starší pán sa zas ponúkol a odprevadil nás až priamo k rieke a miestna pani doplnila fľaše s vodou.

Cesta k rieke z dediny trvá cca pol hodiny a je potrebné dávať si pozor, aby si človek nevedomým vstupom do hraničného pásma  nevyrobil zbytočné problémy. My sme začínali pod lanovým mostom na brehu upravenom miestnymi rybármi. Rieka pôsobila až magicky: vysoké hlinité brehy zarastené bujným lužným lesom, zelenohnedá voda, v ktorej plávali húfy rýb, starý drevený čln. Asi po sto metroch rovno pred našou loďou vyplával z nory bobor a pokračoval po prúde nadol. Vedľa lode sme bežne pozorovali polmetrové šťuky, mreny a iné ryby. Prvých pár hodín sme boli úplne pohltení prírodou a koloritom, ktorý Latorica vytvorila.

Tok síce plynul pokojne a pomaly, no brehy boli lemované leknami, rieka popretkávaná riasami, pomedzi to popadané stromy trčiace z rieky a hrobové ticho prerušované len zvukmi vtáctva a prírody. Takto hypnotizovaní sme pomalým tempom pokračovali ku Kapušanskému mostu, k  jedinému miestu na rieke, kde sa dá občerstviť - bufetu Latorica. Po krátkej prestávke sme znova vyrazili na vodu, pretože pred siedmou večer sme chceli založiť tábor niekde úplne mimo civilizácie. Za mostom rieka ponúka kopu pekných miest na ľavej strane, ale asi po hodine plavby ľavý breh pokryl hustý Zatínsky luh a miesta vhodné na táborenie zmizli. Už sme začínali byť nervózni, keď sa okolo siedmej večer na pravom brehu, tesne nad kamenistou plážou, objavilo naše vysnené miesto ako vystrihnuté z príbehu o Tomovi Sawyerovi: na jednej strane hustý les a potopený čln, na druhej strane lúka a plážička. Založili sme tábor, navarili ľahkú večeru a zvyšok noci sme strávili pri ohníku užívajúc si, že táboríme uprostred ničoho, obklopení divokou prírodou.

Na druhý deň nás čakala celodenná plavba cez asi najkrajší úsek Latorice – Zatínsky luh, až do Bodrogu pri obci Zemplín. Rieka pomaly tiekla pieskovým korytom, čistá teplá voda na viacerých miestach lákala ku kúpaniu. Brehy síce boli hlinité, no čisté a bez plastového odpadu, raz strmšie, inokedy sa k vode pozvoľna plazili. Viackrát sme vyrušili divokú zver, ktorá sa prišla schladiť a napiť. Nižší stav vody nám síce nedovoľoval plavbu bočnými ramenami, ale aj tak sme párkrát nakukli do spleti vodných ciest prerezávajúcich si cestu hustým lesom.

Až po sútok s Laborcom je rieka regulovaná v rovnom koryte a prenášali sme len jedno miesto, kde rieku prehradil padnutý strom. Po sútoku sa tok spomalí a po brehoch sa objavuje stále viac a viac rybárov, dokonca tesne pred dedinkou Rad pri obedňajšej pauze stretávame paddleboardistu. Pripája sa k nám a zisťujeme, že tiež začal v Ptrukši a má v pláne končiť na rovnakom mieste ako my.

Spoločne teda pádlujeme a počúvame historky ako Latorica vyzerala kedysi, keď pláž pri dedine Rad nebola džungľou a na jej brehoch sa počas leta slnilo aj zo päťsto ľudí. Radí nám, kde sa neoplatí zastať a kempovať kvôli prívalovým dažďom, kde sú v rieke zradné miesta so spodnými prúdmi, alebo kde sa má ukrývať legendárna, viac než metrová šťuka.

Takto pohodovo ubieha plavba až po sútok Latorice a Ondavy, kde vzniká Bodrog a zhruba pol hodiny od sútoku na pravej strane nachádzame krásne miesto na stanovanie. Piesočná pláž, lužný lesík susediaci s lúkou, ohnisko a kopa popadaného dreva – čo viac si človek môže priať? Keďže sme mali potravín a vody dosť, nemuseli sme na výlet do dediny, ale z tohto miesta je to cca polhodina.

Posledný tretí deň sa niesol v znamení krátkej plavby po širokom Bodrogu do prístavu v Strede nad Bodrogom, kde sme plánovali končiť. Rieka len lenivo pokračuje smerom do Maďarska a my si posledné kilometre vypĺňame rybačkou. Končíme na ľavom brehu pred červeným železným mostom, kde medzi stromami vedie poľná cesta až k rieke.

A zhodnotenie? Zažil som to, po čom som túžil: nekonečná cesta na úplný východ do Ptrukše, pochod s plnou poľnou na „hranicu“ s Ukrajinou, plavba divočinou, polmetrové ryby hneď pri lodi, bobry a divoká zver priamo v rieke. Miesta, kam sa inak ako po vode nedostaneš a ty tam spíš v strede lužného lesa. Večer nebo bez svetelného smogu a nad hlavou hviezdy ako v planetáriu, nad ránom podivuhodné zvuky z lesa, že len čakáš čo odtiaľ vybehne. Ráno kúpanie v čistučkej vode, čisté piesočné dno, žiaden bordel a plast. Lov na šťuku priamo z lode a plavba prírodou, kde hodiny nikoho nestretneš – proste slovenská Amazonka. Dva dni varíš len čo si sám priniesol, pitná voda je tou najvzácnejšou vecou a len dúfaš, že v najbližšej civilizácii ti dobrá teta naplní fľašu. A citrónový keksík, o ktorý sa podelíš s kamošom, si ceníš ako nikdy nič iného...

Matej