Koncom Mája priniesli dažde na Slovenku vodu, ktorú by bola škoda nevyužiť a tak som už dlhšie pokukoval po nejakej zaujímavej rieke na viacdňový splav. Prvá voľba padla na Torysu a jej horný tok z Lipan, ale bohužiaľ voda už opadla a zjazdnosť bola príliš riziková. Len pre zaujímavosť som si sám pre seba išiel pozrieť spomínaný úsek a 114 cm na vodočte v Sabinove je málo a ideálny stav pre hornú Torysu je okolo 125 - 130 cm. Nechcel som však nechať odtiecť suprovú vodu, a preto ďalšia voľba padla na Hron. Možno si poviete, že to nieje až taká zaujímavá rieka a každý rok ju navštívi obrovské množstvo vodákov, ale v tomto prípade sa bavíme o jeho hornom a strednom toku, ktorý ponúka zaujímavé a veľmi nesplavované miesta.

Po dôkladnom zvážení som víkendový splav rozdelil do troch dní. Prvý a ten najzaujímavejší, ale zároveň aj najnáročnejší sme začali v piatok ráno v Polomke. Ako nástupné miesto som zvolil most na konci dediny (ktorý sa však nachádza v blízkosti rómskej osady) s ideálnym prístupom k vode. Situácia, keď sa rómske deti predbiehali, ktoré z nich nám môže pomôcť pumpovať a nafúknuť našu Baraku, bola ako vystrihnutá z Kusturicovho filmu.

Hladina vody o tom čase ukazovala 56 cm na vodočte, čo bolo síce na hrane, ale miest na prenášanie bolo nakoniec len pár. Hron tečie za Polomkou úzkym 3-4 metrovým korytom, ktoré je väčšinu času lemované plastovým a iným odpadom, na ktorý si je potrebné dávať pozor aj v rieke (počet chladničiek a iných spotrebičov okolo ktorých sme kľučkovali ani neprezrádzame). Aj napriek tomuto čiernemu bodu rieka v tejto časti má svoje čaro, keďže tečie podhorskou prírodou aj jej tempo je rýchle a svižné. Našťastie sme rieku nemuseli prenášať kvôli padnutým stromom a len v jednej časti sme mali čo robiť, aby sme sa v rýchlom esíčku vyhli kmeňom po oboch stranách rieky (čo si odniesla moja tvár).

Prvá veľká prekážka prišla asi po polhodine plavby a to náhon MVE na rkm 244. Brehy sú prevažne bahnité a silno zarastené, teda sme mali čo robiť, aby sme si prekliesnili cestu po pravom brehu na pole, po ktorom sa dalo v pohode zbehnúť pod náhon MVE.

Ďalej sme pokračovali hlavným korytom, ktoré síce malo prvých 20-30 metrov menší stav vody, no ten sa po chvíli zlepšil a my sme si užívali rýchlu jazdu v úzkom koryte (neustále manevrujúc a vyhýbajúc sa vrbičkám). Hron ma v tieto časti čisto podhorský charakter a tečie krásnou prírodou, niekedy meandruje a prekvapí prudkou zatáčkou, inokedy rieka tečie rovno popri poliach a horských lesoch.

Miesto ako vystrihnuté z pohľadnice je prírodná rezervácia Bacúšska Jelšina (asi 5 km pod Polomkou naľavo), v tejto oblasti platí prísny zákaz netáboriť. Osobne by som tento úsek zhodnotil ako najkrajší, keďže koryto rieky častokrát lemovali krásne skalné útvary, alebo husté lesy a celkovo príroda okolo nás pripomínala plavbu v nedotknutej prírode. Úsek k MVE Filipovo by som popísal ako pokojnú ale stále rýchlu vodu, ktorú spomalilo až vzdutie priehrady. Kilometráž síce uvádza, že hať je potrebné preniesť po ľavej strane, ale ľavý breh bol totálne zarastený a tento plán sa nám vôbec nepozdával. Prepádlovali sme na druhú stranu k náhonu MVE a prirazili až betónovému brehu priehrady. Z hornej časti až pod priehradu vedie cestička na drevených doskách, po ktorých sa loď dala pohodlne preniesť a spustiť rovno na vodu.

Nasledoval krátky úsek asi 2 km úsek popri poliach a lesoch s občasnými perejkami, ktorý končil pri poslednom prenášaní tohto dňa a to hati pred dedinou Bujakovo. Pre vodákov, ktorý majú v pláne sa tam vybrať, odporúčam miesto dôkladne prezrieť. Na pravej strane bolo miesto, kde je hať rozborená a prúd tam vytváral perej, ale nemyslím si, že by táto alternatíva bola splavná kvôli veľkému množstvu kameňov a stromov.

Aj napriek tomu, že ako minimálny stav sa uvádza 40 cm v Brezne, my sme bez problémov pokračovali aj pri 33 cm na vodočte. Miestni vodáci mi neskôr v kempe vraveli, že pre nafukovačku je stav do 30 cm stále okej, a pre plastové kanoe stačí aj 25 cm (aj keď je to už na hranici).

U Valaské sa z ľavej strany vlieva Čieny Hron a koryto rieky lemuje Čiernohronska železnička - úzkokoľajka, ktorá chodí do Čierneho Balogu. Bol som pripravený, že nás po ceste čaká dobre známa hať Chvatimech, ktorá je pri otvorených vrátach splavná vpravo. Jej blízkosť oznamoval hukot vody. Pri opisovanom stave vody bola táto perej s vlnami super zážitkom a trošku nám rozprúdila adrenalín a vniesla novú energiu. Nasledoval rovný úsek do Železiarne Podbrezová, na ktorý som sa ja osobne najviac tešil. Tento úsek je známy svojimi vlnami, ktoré vedia pri vyššom stave vody posádku poriadne potrápiť. Hron v toto mieste tečie stredom železiarní a spútavajú ho vysoké múry betónových navigácií. Plavba stredom tohto priemyselného areálu ma však neuveriteľné čaro a historické priemyselné budovy lemujú rieku spolu s modernými budovami železiarní. V prípade potreby je možné zastať na konci Podbrezovej na pravej strane, kde je na kopci bufet, my sme však rýchlo pokračovali ďalej.

Už pred začiatkom tohto splavu ma viacerí vystríhali, že je potrebné si dať pozor na úsek pri dedinke Lopej, kde sa nachádza pekná perej, ktorú sme my splavili stredom cez najväčšie vlny. Pri nižšom stave vody náhon MVE odvádza väčšinu vody preč z koryta a na vodákov čaká skoro 6 km preťahovania. My sme však nemali problém a v pohode pokračovali až k Dubovej, kde sa voda zas vracia do koryta. Zvyšok splavu sa niesol v duchu čakania na okamih, kedy sa konečne objaví tabuľa prístavu v Nemeckej. Keď sme konečne uvideli známy kemp, naše duše zaplesali a my sme sa nevedeli dočkať, kedy konečne vystúpime z lode a ponaťahujeme stuhnuté končatiny a vysedené zadky. Až teraz v tejto chvíli mi došlo, že sme v prvý deň výletu splavili 42 rkm (rkm 245,8 -> rkm 203,9) a strávili na vode cca 8 hodín, keďže sme dorazili o pol siedmej večer. Úsek z Brezna sme teda splavili za necelé dve a polhodiny, čo mu pomohol aj vyšší stav vody a naše neustále pádlovanie.

Ďalší deň bol plán doplávať až do kempu Iľiaš za Banskou Bystricou, ale viac až v pokračovaní.

Matej Mikluš