Keď sa povie Turecko, väčšine ľudí sa vybaví lákavá ponuka cestoviek usilujúcich o dovolonkovaniachtivých a unudených zákazníkov, teplo, more, slnečné pláže, Istanbul, veľký bazár, Ankara, Pamukkale, Kapadócia, množstvo historických pamiatok. Toto všetko bolo to, za čím sme sa do Turecka vyslovene nevybrali, aj keď aj z tohoto sme čosi okúsili. Vybrali sme sa sem za riekami, ktorých je tu neúrekom, stačí len pozrieť na mapu Turecka a každému je jasné, že to tu musí tiecť. Sú tu asi dve zaujímavé lokality, hojne využívané aj komerčnými spoločnosťami a to severovýchod s povestnou riekou Coruh aj s jej prítokmi a juhozápad alebo celý juh s riekami Dalaman, Manavgat, Köprücay, Esen, Alara a .....

Naša voľba padla na juh.

Informácie sme o riekách zháňali väčšinou po internete čosi od nemeckých a rakúskych vodákov, ale troškou prispeli aj Rusi a Poliaci, Kanumagazín a dosť slabé DKV ( aspoň čo sa juhu týka). Najcennejšími radami však boli skúsenosti a doporučenia majiteľa raftovej spoločnosti Alternatif – Vedata, jednak na základe komunikácie po internete a jednak pri osobnom stretnutí počas nášho pobytu. Pomerne veľkým problémom boli mapy. Je dosť ťažké a možno až nemožné zohnať podrobnú a presnú mapu Turecka, tu sa to považuje totiž za predmet vojenského či štátneho tajomstva. Najlepšie je vybaviť sa mapou už doma pred odchodom, z produkcie niektorého európskeho vydavateľstva či kartografie. Pokiaľ ide o samotné cestovanie do Turecka núka sa viac možností: autom či autobusom resp. ich kombináciou

s trajektom, letecky.....

No pokiaľ chceme ísť na vodu najvhodnejšie sú však asi prvé dva spomínané spôsoby. My sme sa rozhodli pre suchozemský a trochu možno dobrodružnejší balkánsky variant. Naším vozidlom a dočasným domovom na kolesách bol šestnásť miestny mikrobus s prívesom na batožinu a lode. Lode je možné aj prenajať u niektorých komerčných raftových spoločností, ale výber je asi obmedzený. My sme samozrejme zvolili vlastné člny– každý je zvyknutý na svoj stroj a je v ňom aj patrične rozjazdený a vyjazdený.

Dohromady sa tohoto podniku zúčastnilo 11 kajakárov + jeden šofér – príležitostne z vlastnej a našej vôle aj kajakár. Do tejto operácie bola zapojená elitná jednotka bratislavskej posádky KVŠ Karlova Ves a niektorí špecialisti z iných oddielov a to v takomto zložení:

Útrapy, strati a slasti cestovania sú nedeliteľnou súčasťou ďalekých ciest, nebudem sa však o nich obšírnejšie zmieňovať. Za spomienku stojí len nepríjemne prekvapenie vo forme výšky víz u Srbov-35 až 50 Euro na hlavu, skúsenosti a zážitky z hraničných prechodov, príjemné uvítanie na našich ambasádach či konzulátoch v Belehrade a Istanbule, návšteva niektorých pamiatok, obchodovanie a nakupovanie so zjednávaním, more.....

Po krátkej zastávke v dedine Gökova u našej tureckej spojky Vedata, si upresňujeme informácie o vodných stavoch, nástupných a výstupných miestach, obtiažnosti a vyrážame na prvú rieku Dalaman. Tu sme nútený vzhľadom na terén a neznalosť prostredia prenajať si miestny mikrobus so šoférom Alim tzv. Alibus, ktorým ich spoločnosť rozváža turistov na komerčný rafting. Pre rozjazdenie a začiatok si dávame štandardný raftový úsek s dĺžkou cca 12 km a obtiažnosťou WW3-4.

Tých obtiažnejších miest nebolo zase až tak veľa tak asi 3-4 možno 5. Vzhľadom na pomerne neskorý príchod na vodu len splachujeme. Bolo to príjemné po dlhom cestovaní ovlažiť lode a telo vo vode a trochu sa rozjazdiť. Celkom pekná riečka , hlavne konečne voda. Táboríme pri starom tureckom moste za základňou raftovej spoločnosti Alternatif, priamo pri rieke a toto sa stáva našim domovom na pár dní. Udivujú nás kontrasty: v tieni takmer 40 °C, voda takmer ľadová, zasnežené končiare hôr,...

Na druhý deň už trochu ovlažení a rozjazdení si pre veľký úspech zopakujeme včerajší úsek. Voda trošku klesla a je to trochu iné. Tentokrát už splavujeme pomalšie s občasným hraním sa a šantením na príhodných miestach, surfovaním vo vlnách a strúhaním rôznych ródeových figúr na vhodných miestach.

Má to za následok aj prvé straty - prvé tri kopatčáky – t.j. nie celkom dobrovoľné opustenie lode. V dobrých vodáckych partiách, podobne ako je to medzi koníčkarmi, sa podobný prečin honoruje väčšinou dohodnutým množstvom vína, ktoré sa konzumuje za dlhých večerov spoločne v družnej debate a zábave.

S jedlom rastie chuť – ako sa vraví a nám rastú aj rožky, tak si trúfame na horný Dalaman. Čaká nás ťažká voda, z ktorej sa neskôr vykľula ešte ťažšia než sme si mysleli a než sme si trúfali. Ráno nás odváža Alibus na východzie miesto na horný Dalaman. Cestou stojíme na pstruhárni – rybej farme a objednávame si ryby na večer. Sedem z nás : Ja, Smolík, Miro, Šeďo, Keysho, Luciša a Juraj sadáme na horný úsek, zvyšok – Juraja, Mojmíra, Bulhara a Instiho - odváža Alibus na štandardný úsek, kde nás majú čakať. Cca po 250 m, po štarte Keysho stráca pádlo a loď, seba našťastie nie, a nejakým zázrakom nachádza seba na brehu.

Ďalej pokračuje pešo. Sebavedomie a morál klesajú tam kde chrbát stráca slušné meno. Sme nútený robiť pomerne dlhú prenášku, dokopy možno nejakých 2-2,5 km. Sem tam využívame aj hádzačky na prenášanie. Občas sa nám podarí na 50 m sadnúť na vodu, ale katarakt nie a nie skončiť. Horšie je keď prichádzame na miesta, kde sa nedá prenášať. Čo teraz? Kto pôjde prvý? Ako vždy sa toho musí ujať Smolík. Nachádzame aj Keyshove pádlo v tíšine, ale čo s ním v ťažkom a neznámom teréne? Nechávame ho teda napospas vode . Snáď ho nižšie chytíme, no už sme ho nenašli. Krátko pred koncom nachádzame aj loď trochu dochrámanú, ale použiteľnú. Keďže nevieme koľko ešte budeme na vode – doba je pokročilá – nechávame ju na brehu. Dostavujú sa aj prvé drobné zranenia. Úspešný deň. A kde je ešte koniec. Chvalabohu konečne prichádzame na začiatok štandardnej trasy, kde už ostatný nervózne čakajú. Keby tam neboli, možno tam prenocujeme. Myslím, že bolo z našej strany nerozvážne sadnúť na vodu bez základného lezeckého materiálu, lekárničky, nejakej KPZ a pár rezervných vecí. Nezdržujeme sa dlho a prášime dole, viac menej bez prestávky. V tábore nás už čaká šofér Roman aj s večerou. Super vodič. Po chvíli dochádza Kesho na motorke. Podľa predpisov má vzorovo prilbu, ale na čo mu je špricka na motorke ? Na ryby už nemáme pomyslenie, rozprávame zážitky a zaliezame postupne do pelechov.

Rána odchádza znova menšia skupina oklieštená o včerajších invalidov na štandardný úsek s cieľom zviezť aj nájdenú loď. „Invalidi zriaďujú poľný lazaret, zotavujú sa a liečia včerajšie šrámy a pripravujú pstruhy - celkom dobrá maškrta. Po návrate výjazdovej vodáckej skupiny nám rozprávajú zážitky – pribudol dvakrát kopatčák, hľadanie lode – dojedajú sa ryby, balíme láger a presúvame sa smerom na Köprücay. Niekde pred Antalyou dostávame defekt, rýchlo vymieňame koleso a zaliezame spať do lesíka kúsok od cesty.

Ráno pokračujeme smerom na Köprücay, cestou hľadajúc Otolastik – t.j. pneuservis. Nachádzame dedinu Beskonak a most Oluk náš východzí bod. Po krátkom motaní ideme po ľavom brehu k ľavostrannému prítoku, cez ktorý sadáme na vodu a kodrcáme do Köprücay. Nezaobíde sa to však bez trošky prenášania, v tom už máme však prax. Necelý kilometer na začiatku sa plavíme v peknom kaňone, do ktorého z pravého brehu pritekajú prívaly vody vo forme prameňov a vodopádov. Voda nie je ťažká, okrem toho že liter váži asi kilogram, tak obtiažnosť nepresahuje WW2-3. Väčšinu ľudí to asi nebavilo, lebo sa im to zdalo moc ľahké. Krajinársky to však bolo pekné, slnečný deň široké údolie, +38 ^oC v tieni zasnežené vrcholky hôr,....

Usúdili sme, že je čas si dať krátku pauzu a tak sa oddávame ďalší deň doobeda kúpaniu v mori a poobede sa presúvame na ďalšiu rieku Manavgat. Ideme spodný úsek Manavgatu 3-4 km peknej vody obťiažnosti max. WW3 v peknom lesnatom údolí. Uvažujeme aj o hornom úseku, ale potom sa dávame zbabelo na ústup kvôli vysokému vodnému stavu a presúvame sa spodnú Alaru.

Cestou sa nám kazí dobíjanie na aute, aby sme mali veselšie. Spíme pri moste medzi Güzelbagom a Gündogmusom na trochu stiesnenom fleku, ale dostatočnom, aby sme tu prespali. Ráno sme sa trochu zamotali jednak kvôli autu, jednak kvôli šuchtavým členom našej malej ponorky. Na vodu sadáme okolo 11:00, čo je dosť pokročilá doba na 30km dlhý úsek. Celkovo na rieke trávime asi 8 hodín. Vodočet blízko štartu ukazoval cca 150 cm. Voda miestami - asi na 4-5 miestach dosahuje obtiažnosť WW 4, 4+, možno 5, ináč WW1,2,3. Trikrát prenášame nezjazdné miesto, z ktorých prvé by malo byť splavné za menšej vody, druhé je evidentne nesplavný skok s veľmi veľkým vracákom a valcom a tretie je podľa teórií niektorých expertov možno splavné, ale skôr asi nie. Podľa skúseností iných pri 40 m vysokom vodopáde sme mali po 100 m vystúpiť a pozrieť a preniesť jedno z nezjazdných miest. Po vode to však ešte išlo a išlo a tak sme ubehli o kus ďalej kde bola cesta vyššie od rieky a horšie sa vystupovalo. Po ôsmych hodinách vyliezame pod pevnosťou Alarahan pomerne unavení. Do mora je odtiaľto len kúsok. Hodina a pol? Nikomu sa však už nechce.

V blízkej reštike si dohadujeme výdatnú večeru pozostávajúcu z predjedla, pstruha, šalátu, zákusku a piva, a to všetko len za púhych 6 Eur. Ráno sa dohadujeme o ďalšom postupe. Nakoniec ostávame zabíjať a strácať čas a milióny v Alanyi. Dožičíme si trochu kúpania, kde si s Turkami ujasňujeme ako sa hrá futbal, po turecky, po slovensky a po česky, kto z koho, odbavujú sa nákupy pre blízkych, dávame si zase raz kebap. Konečne prcháme nazad na Alaru, opäť je to s miernym motaním pod vysoký vodopád, ktorý sme videli z hora z cesty pred úžinou, za ktorou kvôli vodnej clone a spŕške nevidno či je tam rieka, alebo koľko jej tam je, ak tam vôbec je. Trochu zavádzajúce je označenie rieky na moste _ündere, ale ešte je to zrejme Alara.

Ďalší deň sadáme na vodu pod vodopádom. Je to pekné, impozantné a grandiózne (viac cudzích slov, ktoré neviem čo znamenajú, ma nenapadá). Alara vzniká zrejme sútokom dvoch potokov _ündere a Da?dere, súdiac aspoň podľa tabuliek na mostoch. Tento úsek by mal mať 3 km WW3( my sme pridali ešte cca 1km), potom 3km WW 4,5,6 X a na koniec 3 km WW 4-5. Nám by stačili, prvý a posledný úsek. Prvý úsek zvládame v pohode a pri pochybnom moste nás už čaká autíčko. Po pokuse o obhliadku stredného úseku naväzujeme s úmyslom presunúť sa nižšie a dať si poslednú časť. Čo čert a šofér nechceli, auto nevytiahlo po ceste pochybnejšej ako ten most. Tak odpojiť vlek, postupným postrkovaním, tlačením a šoférovaním dostať auto hore. Potom odviazať lode vynosiť ich hore, ako aj obsah vleku. A na záver - Burlaki na Alare – zapriahnuť sa do vleku a vytiahnuť ho hore. Potom všetko znova nainštalovať nazad. Sme sa takto pobavili a pekný deň a naše sily sú v ...... Už zo spodného úseku horného úseku nie je nič a vraciame sa na Manavgat. Po príchode na starý známi flek na Manavgate, mi to nedá a zisťujem stav vody. Vodočet ukazuje 200 cm – klesla, ale stále je to dosť. Ráno sa presúvame na horný Manavgat. Viacerí sme sa rozhodli, že to asi nemusíme mať za každú cenu a tak na vrch nesadáme. Nakoniec odvážlivcov ostáva len 4 kusy Luciša, Miro, Smolík a Juro. Ostatní sa spokojíme so štandardnou štrekou. Asi uprostred etapy, pri pstruhárni, priberáme nášho šoféra Romana, ktorého nahrádza za volantom Keysho. Vcelku mu to išlo, iba päťkrát kopal a aj tie kopatčáky sme mu nakoniec odpustili. Zbehli sme dole na a začali chystať večeru, keď prišla správa od "horných", že tudy cesta nevede a máme po nich dojsť. Všetci sú našťastie OK, tak ich prevážame tiež na štandardný úsek. Po večeri sa presúvame hore smerom na Konyu a Ankaru s úmyslom približovať sa domov. Zažili sme konečne po tých horúčavách aj ozajstný turecký dážď v trvaní asi 15 sekúnd. Nejakým zázrakom a podľa rád Vedata sa nám podarilo nájsť Melen cca o 60 km ďalej než sme ho hľadali pôvodne cestou na juh. V dedine kde štartujeme to vyvolalo patričný rozruch a okrem hasičov tam boli asi všetci. Na vodu sa podaktorím nechce, zato ide s nami zase Roman - náš šofér. Voda nebola ťažká len WW2 –3, aj keď pár kopatčákov zase zarobil. Oproti riekam z juhu je voda špinavá a trochu páchne. Na rozdiel od juhu, kde sú hory vysoké, pusté, drsné a nehostinné, sú tu nižšie a pripomínajú dažďový prales z diaľky. Končíme v dedinke Ortaköy, cestou domov si dávame zase kebap a postupne míňame posledné milióny tureckého obeživa pri pomyslení na neodvratný návrat do slovenskej reality. Skúšame pre zmenu cestou aj kúpanie v Čiernom mori a potom už len ukrajovať z nekonečných kilometrov.

Záver

Zase sa jeden starší plán či sen stal skutočnosťou a ani vojnový konflikt u susedov tomu nezabránili, aj keď veľa nechýbalo. Je možno malým zázrakom, že sa ten náš cirkus na kolesách a na člnkoch podarilo vypraviť do sveta. Nech je však ako chce, boli sme v krajine polmesiaca, lietajúcich kobercov, lietajúcich núl a milionárov, kebapu, v krajine prešpikovanej históriou a jej pozostatkami, v krajine príjemných a dobrých ľudí a bohvie čoho ešte. Bola to veľká cena Turecka - Utopme ma - na okruhu Istanbul, Dalaman, Köprücay, Manavgat, Alara, Melen.

Sú tu rozsiahle a úchvatné hory, navonok drsné a nehostiné. Medzi nimi sú údolia a určite v každom z nich tečie rieka či potok. Škoda, že mnohé z nich sú však neprístupné, nevedú tam cesty a tak aj rieky a možnosti ich splavovania ostávajú nepoznané a neprebádané. Až na pár komerčných raftových spoločností ( tí však toho moc neprebádajú) v Turecku vodná turistika nie je rozšírená a rozvinutá. Takto bohužial potenciál a možnosti tak veľkej krajiny budú nevyužité úplne ako je to na iných miestach Európy. Možno to však čaká len na dobrodruhov z celého sveta...

text: Ja ( Jano Gazda )
foto: Mojmír Solovic