Jméno Tomo Andrassy asi není třeba dlouze představovat. Pohybuje se už několik let po boku našich známých kajakářů Zajíce a Honzy Koláře a zdatně jim, ještě s bratrem Palem, sekunduje na těch nejtěžších řekách po celém světě. Mimo to je Tomo známý svojí hyperaktivitou a neustálým vymýšlením pitomin, které už si na vodě užil kdekdo. Dělat rozhovor s takovým živlem je vyloženě radost...

Ahoj Tomo. Začneme pěkně od začátku. Jak jsi se k vodě dostal? Jsi z vodácké rodiny, když pádluje i bratr?
Bola to dosť zhoda náhod. Rodičia sa nás jedno leto potrebovali zbaviť a tak nás zapísali do vodáckeho tábora cez inzerát, ktorý našli v novinách. Týždeň sme sa člnkovali po jazere a potom splav Malého Dunaja. Nejako nás to z bratom chytilo a tak sme ostali s vodákmi. Postupne cez kanojky, raft, freestyle, až som skončil pri divokej vode. Keď sa teraz nad tým zamýšľam, je ohromné ako dokáže jeden inzerát o vodáckom tábore zmeniť váš život.

Nelitovali někdy rodiče zpětně, že vás poslali na tábor?
Zo začiatku to bolo horšie, hlavne keď ma zastihli až na hraniciach a ja som im do telefónu povedal, že sa vrátim o 2 týždne – taká liečba šokom. Nakoniec ma v mojom cestovaní podporovali, ale na každej mojej prezentácii o cestovaní či na premietaní nášho filmu tvrdili, že keby vedeli kam idem, nikdy ma tam nepustia. Obzvlášť mama.

Říkal si, že si jezdil i freestyle, co ti dal? Jezdíš ho stále?
Freestyle mi dal dobrý základ pre ďalšie pádlovanie. Obzvlášť priestorová koordinácia sa naozaj hodí, keď Vás voda melie vo valci. Vďaka freestylu som ale začal jazdiť po svete a práve cestovanie a spoznávanie nových miest je to, čo ma ťahá aj teraz. Posledné roky ale už nešlo zvládať trénovať freestyle aj divokú vodu naraz, hlavne kvôli vysokej profesionalite, ktorá sa vo freestyle vyformovala a tak som si musel vybrať, čomu sa chcem venovať viac. Moja voľba vtedy padla na divokú vodu predovšetkým vďaka super skupine ktorú máme a freestyle kajak ostal stáť v lodenici. Párkrát do roka ale chodím do Čunova preveriť, koľko som toho z freestylu už zabudol.

Nedalo se to skloubit... Jak často trénuješ?
Posledné dva-tri roky mi vychádza, že som na vode takmer každý deň a niekedy aj dvakrát. V zime, keď nepádlujem na divokej vode, zjazdujem po Dunaji – skrátka snažím sa byť na vode toľko, čo sa mi len dá. Keby som to tak zhrnul, je to minimálne 250 dní do roka na vode.

Máš nějaké rituály před vyplutím na řeku?
Vlastne ani nie. Jediným mojim rituálom pred kajakovaním je kontrola výbavy, či mám so sebou všetko ,čo by som mal mať. Toho sa držím vždy, či už idem na vodu na polhodinu, alebo na celý deň.

Zmiňuješ super partu (Zajíc, Honza Kolář). Jak tato stálá parta vznikla?
So Zajícom som začal jazdiť ešte za zlatej éry freestylu. On vždy vedel zohnať auto a ja ako chudobný študent som sa vždy rád pridal. Neskôr som sa postupne začal k nemu pridávať aj na divokú vodu. Zajíc vtedy jazdil hodne z Honzom Kolářom a ja som ich bral ako svoje vzory. Tí dvaja jazdili a stále jazdia parádne. Majú perfektnú techniku a veľmi dobrý systém akým jazdia na divokej vode. Mal som veľké šťastie že ma vzali medzi seba.

Mohl by si ten systém ježdění na divoké vodě trochu přiblížit i našim čtenářům?
Pre jednoduchosť popíšem len to, ako jazdíme teraz a v čom ja vidím veľký rozdiel oproti ostatným. Zajíc aj Honza jazdia predovšetkým s rozmyslom. Podľa mňa obaja sú pádleri top triedy a nikdy u nich nie je vidieť taký hurá systém „prídem k pereji a to dám“. Pri ťažších perejách ich postupne zanalyzujú a pripravia si takú stopu, ktorú sú schopní takmer so 100% pravdepodobnosťou zachovať – majú naplánované všetky kľúčové zábery v celej pereji. Pritom keď si nie sú istí, radšej perej prenesú než by ju mali zdrncať cúvaním a dole hlavou.

Keď jazdíme nové rieky, veľmi mi vyhovuje, že sa neflákajú ako ostatní. Pri dlhších splavoch treba zachovať tempo; keby sa niečo stalo, aby bol čas aj na nepredvídané situácie. Dolu po rieke sa vedia hýbať veľmi rýchlo. Zajíc je perfektný boatscouter. Čo sme s ním vďaka jeho citu pre vodu zišli na oči je neuveriteľné. Keď už ale treba scoutovať, zvyčajne stačí, keď vystúpi jeden a ukáže smer ostatným. Chce to kus dôvery a dobre poznať ako kto jazdí, keď je ale skupina zohratá, vie jednoducho a rýchlo prejsť aj náročným terénom. Podľa mňa každý, kto s nimi jazdil, vie o čom hovorím.

Proč příliš nejezdíš s jinými lidmi?
Posledných pätnásť rokov pracujem na Soči ako raftový a kaňoningový guide pre cestovnú kanceláriu AAC TOUR. Samozrejme, po práci sa vždy stihnem zviezť na rieke aj s kajakom, bez toho by to nebol správny deň. Taká rýchla jazda po dlhom dni je proste super. Katarakt na Soči je ale veľmi zradné miesto. Raz som tam zobral kamaráta, ktorého sily som asi precenil. Po zlom nájazde do pereje minul stopu a natiahlo ho to do sifónu. Vtedy preplával sifón, kde boli zaseknuté dva stromy a po ňom ho upchal jeho kajak, ktorý sme odtiaľ nevedeli týždeň dostať. On sa v ten deň druhýkrát narodil a ja odvtedy nejazdím s ľuďmi, o ktorých čo i len trochu pochybujem alebo ich nepoznám. Je jednoduchšie niekomu povedať nie, lebo práve tým mu možno zachránite život. Veľa ľudí ma za to kritizuje, ale táto skúsenosť sa mi rokmi ešte mnohokrát potvrdila.

Guiduješ na Soče. Stačí to jako výdělek na tvé cesty za divokou vodou? Nebo jak si na cestování vyděláváš?
Dosť ťažká otázka. Základom môjho príjmu bolo v posledných rokoch doktorandské štipendium a takisto aj gajdovanie hodí nejakú tú korunku. Posledný rok sa mi ale podarilo dostať do skupiny coachov pre G17, hlavne na základe Kajmanovho odporúčania, za čo mu veľmi ďakujem. A tak sa dá povedať, že na pádlovanie si momentálne zarábam zase len pádlovaním.

Živit se pádlováním je sen mnoha mladých pádlerů. Co bys jim do začátku poradil, aby se jednou taky mohli pádlováním živit a splnit si svůj sen?
Je to trochu aj o šťastí. Teda aspoň u mňa to tak bolo. Ale zväčša platí, že kto sa nevzdá, tak to dotiahne ďaleko. Takže moja rada znie ísť si za svojím cieľom a držať sa ho, aj keď to nie je vždy jednoduché. Odkedy som začal kajakovať, vždy som chcel jazdiť divokú vodu a na to som sa neskôr aj zameriaval; a teraz som veľmi rád, že som si svoju túžbu naozaj splnil.

Kdo je Tomo Andrassy? Volám sa Tomo Andrassy, mám 30 rokov a tento rok som dokončil doktorandské štúdium na Stavebnej fakulte v Bratislave. Na vode jazdím  od 15 rokov, ale kajaku som sa začal venovať až v roku 2002. Zo začiatku freestyle, neskôr (od roku 2008) ma to začalo ťahať k divokej vode. So svojim kajakom som precestoval takmer celú Európu,  Nový Zéland, Čile, Argentínu, Kostariku, Ekvádor, Kolumbiu, Ugandu, Rusko a Kazachstan. Moje cesty by častokrát neboli možné bez podpory mojich sponzorov ZET kayaks, NIX paddles, PALM equipement, RockPoint, KEEN footwear, AAC tour, Enerex Slovakia, SUN sport, ale hlavne bez mojich super kamarátov Honzu Lásko, Eviny Lásko, Honzu Kolářa a môjho brata Paľa Andrássyho, ktorí to so mnou pri pádlovaní musia vydržať, za čo im nesmierne ďakujem. logo RockPoint

Co ti na pádlování přijde nejzajímavější, nejzábavnější, proč to vlastně děláš?
Cestovanie a spoznávanie zabudnutých kútov sveta je fakt super, ale na pádlovaní je najlepšie, že som na týchto miestach vždy zo skupinou, ktorú mám naozaj rád a na ktorú sa môžem vždy spoľahnúť. Vďaka tomu sa častokrát môžeme pustiť do vecí, kde by iní neuspeli.

Jaké jsou tvé oblíbené vodácké destinace?
V poslednej dobe som si zamiloval južnú Ameriku, obzvlášť Ekvádor, ktorý radím medzi top destinácie na svete. Je tam pomerne lacno a divoká voda svetovej triedy. Na rovnakú úroveň ako Ekvádor radím ešte aj Rusko a teda bývalý sovietsky blok, keďže aj tam je pre nás lacno a podmienky - čo sa týka riek - sú vysokým nadštandardom.

Dokázal bys říct i svoji nejoblíbenější řeku nebo řeku, ke které se tvoje myšlenky často vrací?
Parádne rieky sú takmer všade, ale keby som mal vybrať jednu alebo dve, tak by som určite odporučil Topo v Ekvádore alebo horný Chulishman na Altaji v Rusku. Na tieto dve rieky spomínam naozaj rád a dúfam, že sa na ne ešte niekedy dostanem.

Jaký byl tvůj nejlepší zážitek na vodě?
Najlepších zážitkov na vode je veľa, takže neviem presne povedať. Keby som to mal ale zgeneralizovať, medzi najlepšie zážitky patria tie, pri ktorých je naša skupina – Zajíc, môj brat Paľo, Evina a Honza Kolář. Skrátka mať takúto skupinu je naozaj na nezaplatenie a viem, že keď som niekde s nimi, vždy budem mať parádne zážitky.

A jaký nejhorší?
Medzi jeden z najhorších zážitkov na vode radím spomínaný zážitok zo Soče, keďže sme boli na vode vtedy len dvaja a ja som si chvíľu myslel že kamarát to cez ten sifón nedá a že sám mu nemám šancu pomôcť. Tých pár sekúnd, kým sa vynoril, som ho pokladal za mŕtveho a samozrejme hlavou mi začali prechádzať strašné myšlienky. Toto bol aj jeden z najväčších zlomov v mojom kajakovaní, odvtedy som sa začal na kajakovanie pozerať úplne inak.

Nebojíš se, že by nastala doba, kdy se ti pádlování omrzí, když jezdíš tolik?
Trochu som sa bál, obzvlášť na začiatku, keď som ľudí začal učiť pádlovať. Napodiv je to ale opačne. Čím som viac na vode, tým viac si to užívam. Pre mňa je každá sekunda, čo môžem stráviť na vode, super okamihom a naozaj si vážim, že môžem kajakovať a tráviť veľkú časť môjho času tým čo mám rád, keďže veľa ľudí takú možnosť nemá.

Máš přítelkyni, když jsi tak často na vodě?
Je to až neuveriteľné, ale mám a dúfam že to so mnou vydrží. Keďže nie je vodáčka, má to o to ťažšie a z mojej strany má totálny rešpekt, lebo ja by som to so sebou asi nevydržal.

Co děláš, když nepádluješ?
Dosť ťažká otázka, keďže takmer stále pádlujem. Ako som spomínal, v lete robím na Soči a dosť ma baví kaňoning, či už s klientami alebo bez nich; človek sa tam dokáže poriadne vyblbnúť. No a tento rok som prepadol aj horskému bicyklu, tak keď sa dá a mám čas, veľmi rád chodím na bajk, na ktorý máme v Bratislave veľmi dobré podmienky.

Čekal jsem, že řekneš, že jsi s tou přítelkyní (smích). Jak bys zhodnotil stav vodáctví a kajakování na Slovensku?
V poslednej dobe dochádza k rozvoju vodáctva a kajakovania u nás na Slovensku. Nie sme ešte na takej úrovni ako v Čechách, kde mám pocit, že snáď každý druhý obyvateľ je vodák, ale pomaly sa začíname približovať. Pomohlo tomu aj veľké množstvo cestovných kancelárií, ktoré začali ponúkať splavovanie slovenských riek. Čo sa týka divokej vody, tam to je ale už o kúsok horšie . Nebyť košickej sekcie Kamikse a jej bratislavskej odnože a zopár nadšencov z Bratislavy, povedal by som že kajakovanie na divokej vode kúsok upadá. Nemáme žiadnych mladých, ktorí by toto odvetvie po nás potiahli dopredu, čo je veľká škoda, lebo práve s kajakom sa človek dostane na miesta, kam sa bežný smrteľník nikdy nemá šancu pozrieť.

Škoda, že nemáme na rozhovor víc prostoru Tomo, dalo by se klábosit ještě dlouho. Každopádně, mockrát díky za zajímavé povídání a nemůžu než ti popřát, ať se daří alespoň jako doposud! Ahoj.

Petr Snížek